Rozčítajme ich!

Kniha je ako lyžica, kladivo, koleso alebo nožnice. Ak ste ich raz vymysleli, už to nemôžete urobiť lepšie. Umberto Eco

S veľkým šťastím som priskočil do posledného vozňa. Riadny prípoj meškal päťdesiat minút, a tak som sa nečakane ocitol vo vagóne nečakaného vlaku. Bol som rád, že cesta domov pokračuje. Voľnú štvorku som nečakal, a tak som hľadal takú, kde bolo najmenej ľudí.

Sedela sama a čítala knižku. V ruke som držal vlastnú, a tak mi táto zhoda prišla ako dobrý dôvod prisadnúť si. Prváčka na štvorročnom gymnáziu uprene hľadela do románu Margaret Durasovej. O chvíľu sa ukázalo, že má so sebou ešte inú knihu – s tou chce zabodovať v umeleckom prednese. Reč sa rýchlo stočila k literatúre a tam aj zostala. Rýchlo som pochopil, že dievča sa dobre orientuje v aktuálnej knižnej aj filmovej ponuke – do polhodinového rozhovoru vniesla Agnieszku Holland, Soňu Urikovú aj Nicol Hochholzerovú. Z jej slov vyplynulo, že oproti mne nesedí len zorientovaná čitateľka, ale možno aj začínajúca spisovateľka, ktorá práve objavuje svoje literárne nadanie. Aj z krátkej výmeny sa dalo zistiť, že študentka je učenlivá, zaujíma sa o živú kultúru a vlastným písaním ju obohacuje. Ten rozhovor by zarezonoval asi v každom učiteľovi – na pozadí správ o gramotnosti mladej generácie aj dospelej populácie alebo aj na pozadí rušivých technológií, ktoré nútia vnímať povrchne a myslieť rýchlo.

Ak by gymnazistka z vlaku bola typickou reprezentantkou svojej generácie, dôvodov na pesimizmus v našom vzdelávaní by výrazne ubudlo. Podpora študentke nechýba, jej učiteľka slovenčiny dokonca tvorivo píše. Nieže by naše školy fungovali ako tvorivé inkubátory, z ktorých húfne vychádzajú talentované spisovateľky, kreatívni scenáristi alebo originálni textári. Z onoho rozhovoru skôr vyplynulo, že aj v generácii smartfónových detí existujú ostrovy pozitívnej knižnej deviácie. Na ich brehy doráža digitálne more lákavých obrázkov, instantných klipov a rušivých podnetov, no tento tlak predsa len chcú korigovať – napríklad čítaním kníh. Kniha má v komunikačnej kultúre mladej generácie naďalej svoje miesto. Možno v našich školách má ísť skôr o to, čo môžeme urobiť, aby sa z čitateľských ostrovov stali generačné pevniny odolné voči digitálnemu vlnobitiu.

Možno je to jednoduchšie než sa zdá. Predpokladám, že každého človeka niečo zaujíma. Predpokladám tiež, že každého školáka a každú školáčku zaujíma niečo, čo existuje ako kniha. Naozaj nemusíme cestovať do hlbín študentskej duše, aby sme rozpoznali, že Veronika súťažne tancuje, že Peter je futbalový brankár a Kristína spieva v kapele. Ak vieme, že na týchto miestach vyhľadávajú zážitky, je vysoká šanca, že svet tanca, futbalu či spevu ich bude zaujímať aj v knižnej podobe. Ideálna predstava teda je, aby sa šiestačka Veronika v škole dostala povedzme ku knižnému rozprávaniu o začínajúcej tanečnici, ôsmak Peter napríklad k spomienkam futbalového brankára a deviatačka Kristína ku knižnému životopisu rockového speváka. Keď sa zo žiakov základnej školy stanú stredoškoláci, je možné, že Veronika bude zložitejšie rozumieť dráme Tančiareň, Peter bude možno realistickejšie premýšľať o povolaní futbalového trénera a Kristína ľahšie zvládne prípravu na interview so známym spevákom. Samozrejme, títo mladí ľudia budú mať aj ďalšie záujmy a skúsenosti – svoj život si nevytvárajú iba na tanečných parketoch, v malých vápnach alebo na rockových koncertoch. Vytvárajú si ho aj v škole, a teda celkom určite život v nej hodnotia aj s ohľadom na to, ako sa na tomto mieste vnímajú ich reálne záujmy a uspokojuje ich zvedavosť. Dá sa očakávať, že knižné prihrávky môžu posilňovať nielen ich záujem o futbal či heavy metal. Touto cestou možno posilňovať aj ich záujem o učenie aj o učiteľov. Koľkí študenti a koľké študentky by nechceli, aby sa ich učenie dialo aj v oblastiach, ktoré ich zaujímajú a o ktorých vedia viac než o učive z matematiky alebo biológie? Koľkí z nich by odmietli spolupracovať na učení s ľuďmi, ktorí vedia zo zdrojov záujmu urobiť zdroje výučby?

Generálnym cieľom prebiehajúcej reformy vzdelávania je rozvoj funkčnej čitateľskej gramotnosti. V školách sa teda máme usilovať najmä o rozčítanie generácie, ktorá sa dokáže v texte pohybovať aktívne, hladko, rýchlo, efektívne, orientačne, kurzoricky, selektívne, skrátka funkčne. Bez rozvinutého vzťahu školákov ku knihám je dosiahnutie tohto cieľa ak nie nemožné, tak veľmi nepravdepodobné. Bez onoho vzťahu sa čítanie ako civilizačná spôsobilosť nemôže rozvíjať, pretože tomuto rozvoju chýba to najpodstatnejšie – dôvod. Nie je nič nové na tom, že sa školáci pýtajú, načo sa učia toto a prečo majú čítať tamto. Rovnako nie je nové, že mnohé z toho nemôžu posúdiť v úplnosti. Platí tiež, že stále nie je možné vytvárať tisíce individuálnych kurikúl a tisíce personalizovaných učebných plánov, z ktorých bude jeden na mieru ušitý pre dvanásťročnú Veroniku, pre štrnásťročného Petra či pätnásťročnú Kristínu – ich záujmy sú predsa stále v pohybe, stále sa len utvárajú. No tieto záujmy už v nich sú, sú v nich ako už existujúca mentálna mapa, od ktorej každý z nich odvodzuje hodnotenie školy a toho, čo sa v nej deje. Ak túto reálnu skúsenostnú mapu neberieme do úvahy, dopúšťame sa niečoho, čo britský humanista a pedagóg James Hemming nazval zradou mladej generácie. Vo svojej knihe doslova napísal: "Škola je pre mladých ľudí úspešná a uspokojujúca len vtedy, ak to, čo ponúka, zodpovedá ich súčasným záujmom a ich predstave o budúcnosti. Často tomu tak nie je, a práve z toho vyplýva väčšina problémov." Týmto problémom vrátane tých, ktoré súvisia s funkčnou či nefunkčnou čitateľskou gramotnosťou našich školákov, je možné účinne predchádzať. Napríklad tak, že ich budeme premyslene pozývať ku knihám, v ktorých nájdu to, čo zodpovedá ich aktuálnym záujmom a životným plánom.

Kniha je dokonalý vynález. Slúži ako cestovný lístok do živej aj neživej prírody, do skutočného aj vymysleného sveta, do minulosti aj budúcnosti, k reálnymajfiktívnym ľuďom. Vlastne iba ťažko si možno predstaviť nejakú tému, ktorá by nebola témou nejakej knihy. Osoh z čítania kníh netreba zoširoka obhajovať. Stačí len pripomenúť, že čítať sa malí školáci naučia ako jednu z prvých vecí – nielen preto, aby sa v škole mohli učiť sami a viac, ale aj preto, aby sa ako väčší školáci mohli aj z kníh dozvedať viac o tom, k čomu sa vzťahujú a v čom chcú rozvíjať svoj potenciál. Situácia, v ktorej sa dnes nachádza čítanie kníh, je v mnohom nová. Divoký technologický vývoj vytvoril zreteľnú hranicu medzi generáciou digitálnych prisťahovalcov, ktorá sa učila z papierových kníh, a smartfónovou generáciou, ktorá tak môže robiť, len ak si dokáže – ako Odyseus na digitálnom mori – zalepiť uši pred vábením algoritmických Sirén. Rozdiel teda nie je v úžitku z čítania, ale skôr v kontextoch, v ktorých sa rozčítavala generácia dospelých kedysi a v ktorom by sa mala rozčítať mladá generácia dnes. Pritom tí, ktorí sa týmito kontextmi zaoberajú, nevnímajú vzťah digitálnej a knižnej kultúry len ako súboj o to, kto z koho. Jiří Trávníček sa o knihy neobáva a vysvetľuje, že digitalizácia priniesla prehľadnejšie databázy knižných zdrojov (knižný trh a knižnice), vytvorila cesty na efektívnejšiu distribúciu kníh (internetové kníhkupectvá, čitateľské záujmové skupiny), uviedla do ponuky nový nosič (e-kniha). Ani Martin Kasarda nemá strach z konca kníh, lebo podľa neho ide o vynález, ktorému nový kontext na dôležitosti skôr pridáva než uberá. Rozvoj čitateľskej gramotnosti digitálnych domorodcov nezávisí len od kníh a textov vyberaných podľa ich záujmov. Odvíja sa aj od toho, ako ich vedieme ku knižnej kultúre a ako ich učíme orientovať sa v nej tak, aby im poskytovala to poznanie, ktoré považujú za smerodajné.

Keby bola gymnazistka z vlaku typickou reprezentantkou smartfónovej generácie, dôvodov na optimizmus by výrazne pribudlo. Keď sa pred Púchovom rozlúčila, uvedomil som si, že k radosti z nečakaného vlaku pribudla iná nečakaná radosť. Dievča má skvelú pani učiteľku, s knihou v ruke jej vychádza v ústrety. Nejako tak by mohla vyzerať aj učiteľská práca s Veronikou, Petrom aj Kristínou, ktorí čakajú na niekoho, kto v nich objaví dôvod rozčítať sa. Nemôžu však čakať pridlho, správny prípoj totiž nemusia nikdy dobehnúť.

Autor: Karel Dvořák

Zdroje:

CARRIÈRE, Jean-Claude – ECO, Umberto. 2010. Knih se jen tak nezbavíme. Praha : Argo. 237 s. ISBN 978-80-257-0266-6

HAIDT, Jonathan. 2025. Úzkostná generácia. Bratislava : Noxi. 376 s. ISBN 978-80-8111-707-7

HAYES, Chris. 2025. Volanie sirén. Bratislava : Tatran. 296 s. ISBN 978-80-222-1781-1

HEMMING, James. 1980. The Betrayal Of Youth: Secondary Education Must be Changed. London and Boston: Marion Boyars Publishing Company. 147 s. ISBN 0-7145-2692-4

KASARDA, Martin. 2023. Kniha. Najväčší vynález ľudstva. Bratislava : Grada. 283 s. ISBN 978-80-8090-651-1

MISTRÍK, Jozef. 1996. Efektívne čítanie. Bratislava : Veda. 114 s. ISBN 80-224-0454-3

TRÁVNÍČEK, Jiří. 2020. Kulturní vetřelec. Brno : Host. 271 s. ISBN 978-80-275-0245-5

Automatizovaná analýza textu alebo dát v zmysle čl. 4 smernice 2019/790/EU je bez súhlasu nositeľa práv zakázaná.

Všetky práva vyhradené EDUAWEN EUROPE s.r.o.